Súrodenci spolupracujú je úplne nová krásna kniha od autorky Martiny Gajdošovej a ilustrátorky Tiny Minorovej.

 

Ako samotný názov napovedá je o súrodeneckých vzťahoch. V tomto prípade ide o dvojičky Grétku a Gregora. Tak ako všetci súrodenci na svete sa aj Gregor a Grétka dostávajú do rôznych situácií kedy rýchlo dôjde ku konfliktu :) Či už je to klasická hádka o hračku alebo o to kam sa pôjde na výlet ale aj o to, kto zhasne svetlo v izbe pred spaním :)

 

Kniha má formát leporela (čo je super, keby sa o ňu chceli nejakí súrodenci pobiť). Na každej strane je jeden krátky príbeh, situácia v ktorej už došlo alebo môže dôjsť k hádke o nejakú vec. Príbeh vždy končí vyriešením situácie tak, aby boli všetky zainteresované strany spokojné. Ideálne bez fyzického napadnutia :D

 

Na začiatku s riešením konfliktov pomáhajú mama s otcom, neskôr sa už deti snažia nájsť riešenie samé. Či sa im to podarí alebo nepodarí už neprezdradím :D

 

Úplne na konci nájdete aj odporúčanie ako s knihou pracovať ak práve doma máte súrodenecké konfliktné obdobie. Nájdete tu aj modelové situácie na ktorých si staršie deti môžu vyskúšať ako by sa v danej situácii dalo reagovať pokojne a k spokojnosti všetkých strán. Tieto modelové situácie veľmi oceňujem, pretože dieťa má možnosť zamyslieť sa nad situáciou bez osobnej angažovanosti :D To znamená, že v kľude a v bezpečnom prostredí sa môže s nami rodičmi o situáciách porozprávať a premýšľať a vymýšľať ako by to Grétka s Gregorom mohli vyriešiť. Bez toho, že by bolo v situácii priamo emočne zapojené.

 

Nám sa kniha všetkým veľmi páčila. Zaradila sa do zoznamu mála kníh, ktoré deti čítali viac krát po sebe. Konkuruje jej už iba Barborka a Ela a vianočné svetlo :D

 

Staršiu modelové situácie veľmi zaujali a pomerne dlho sme sa o nich aj rozprávali. Pri každom čítaní sme si ich museli prejsť a niekoľkokrát bolo vidieť, že nad nimi rozmýšľa aj v “tichých chvíľkach”, pretože len tak z nenazdajky niektorú situáciu spomenula.

 

Kniha má využitie aj v praktickom živote :D Netrvalo dlho po prvom prečítaní, kedy sa moje baby dostali do konfliktu o hračku. Hneď som využila vplyv knihy a spomenula som staršej (4,5 roka), čo by v tomto prípade asi urobila Grétka s Gregorom. Tá sa po chvíľke zastavila a premýšľala a aj našla riešenie. Mladšia (2,5 ročná) sa popravde ešte až tak veľmi nezamýšľala, využila chvíľku kým sa zamýšľala staršia a pohrala sa s hračkou :D Ale o to srdečnejšie akceptovala návrh staršej, že sa o hračku budú striedať po nejakom čase.

 

A bolo po konflikte :) (na chvíľu) :D

 

Na úvod tohto článku položím hneď pár otázok.

Ako by ste jedným slovom opísali dobu, v ktorej žijeme? Aký názov by ste jej dali? Čo je pre ňu podľa vás najviac charakteristické?

Mne napadlo viacero názvov, ale najvýstižnejší mi príde „doba plastová” a na druhom mieste by bola „doba odpadu”. Myslím, že to je jeden z hlavných problémov, ktorému naša doba čelí, ak nerátame ešte environmentálnu krízu.

Veď len pre ukážku – pri brázdení internetom som sa dopracovala k týmto desivým štatistikám, ktoré sú zamerané práve na problematiku hračiek:

- v Anglicku bolo v roku 2018 predaných približne 200 340 ton plastových hračiek a približne 1402 ton z nich skončilo v mori.

- vo Francúzsku končí každý rok 40 miliónov hračiek v odpade

- opäť Anglicko, vyhadzuje sa tu každá tretia hračka, ktorá je ešte plne funkčná, len preto, že sa s ňou dieťa prestalo hrať

- 90% všetkých hračiek je momentálne vyrobených z plastu

Ak by som chcela byť pesimistická, vedela by som googliť a vypisovať podobné štatistiky, ale myslím, že tí, čo majú malé deti a ekologické cítenie, zoznam štatistík nepotrebujú. Stačí sa pozrieť na ponúkané hračky v našich hračkárstvach a na množstvo hračiek v detských izbách.

Odpad je teda naozaj takmer všade. V moriach, v pôde, lesoch, mikročastice plastov už našli aj vo vodách, ktoré pijeme. Európska únia síce zrušila plastové slamky, ale aby si naša planéta mohla trošku vydýchnuť, je potrebné urobiť oveľa oveľa viac a každý musí začať sám od seba. Ak by len každá domácnosť prestala používať mikroténové sáčky a igelitky, hneď by bolo toho odpadu oveľa oveľa menej. Úprimne, nie je to atómová veda, len menšia zmena životného štýlu. Veľa zmien ale musia urobiť aj výrobcovia. No my ako spotrebitelia máme stále možnosť rozhodnúť sa, ktorý tovar kúpime a podporíme.

Jedným z ekologických a udržateľných smerov je určite aj požičiavanie. Prečo si myslíme, že požičiavanie hračiek môže šetriť našu planétu od odpadu? Úplne jednoducho. Jedným dôvodom sú obaly, v ktorých sú hračky zabalené a druhým materiál, z ktorej je hračka vyrobená. Veď si len predstavte ako to u vás vyzerá pod vianočným stromčekom, keď si deťúrence vybaľujú svoje darčeky. A teraz si ten odpad predstavte v každej jednej domácnosti na Slovensku, v Európe, po celom svete. Tiež vidíte tie hory odpadu a kvantá plastových hračiek? Plast všeobecne má dobu rozkladu od 100 až po 1000 rokov. Odhaduje sa, že v roku 2050 bude v moriach a oceánoch viac odpadu ako rýb. Je veľmi smutné akú planétu ide naša generácia zanechať svojim deťom. A keďže je všetkého všade veľa, vidíme práve požičiavanie ako vhodný spôsob na ochranu životného prostredia a pritom spôsob, ako neodoprieť deťom radosť z novej hračky. Požičiavaním sa môžu aj naučiť viac o životnom prostredí, odpade, delení sa. Naučia sa žiť s myšlienkou, že nemusia nutne všetko vlastniť a ja verím, že sa im s týmto zistením bude žiť ľahšie. Nie som odporcom materializmu, ale osobne si myslím, že človek by mal vlastniť toľko, aby ten majetok slúžil jemu a nie človek majetku.

Článok o tom ako sa aj cesta do kaviarne s detským kútikom môže stať naozajstným dobrodružstvom. :D

 

Určite to poznáte - vy, kamoška, jej deti, vaše deti a spontánny nápad - poďme deťom urobiť výlet vlakom. Kam? Nie niekam ďaleko. Malý bude mať narodky. Vždy som chcela ísť do Inspira v Ivanke pri Dunaji. Ok, poďme. Poďme. A veru sme šli. :D

 

A tak sme sa teda všetci plný očakávaní stretli v osudný deň na Hlavnej stanici v Bratislave. Dve mamy, 4 deti a kočík sa vybrali cestou slovenskými vlakmi tri zastávky. :D A teda, tie tri zastávky im nahradili minimálne 2 hodky vo fitku. :D

Tréning začal hneď na stanici, keď jedna z nás musela odbehnúť ešte na wc a tá druhá ostala na tie štyri deti sama. Nebudem vám klamať, potila sa už len pri predstave že sa všetky rozbehnú iným smerom a v duchu ďakovala, že aspoň to jedno je ešte v kočíku. Aj keď o pár minút už za ten kočík tak ďakovať nebude. :D Ale teda ako tam tak stála s tými štyroma deťmi v tichej modlitbe aby sa držali pokope, jednému, tomu najmladšiemu chodiacemu začala chýbať mamina a rozbehla sa (a verte mi, tie deti majú neuveriteľné zrýchlenie :D) smerom ku schodom. Adrenalín začal stúpať, čo robiť? Nechať tri deti osamote? Nechať utekať jedno dieťa? Mozog vyhodnotil, že sa ide zachrániť to utekajúce dieťa, ktoré ale veľké nadšenie z tejto záchrannej akcie nezdieľalo. Pohľady okoloidúcich a vety tipu veď maminka ti nechce zle nepomáhali ani malej ani veľkej. :D Situácia s rýchlym útekom sa zopakovala asi ešte dvakrát ale potom sme už uzreli svetlo na konci tunela a to v podobe maminy. :D Tá druhá, čakajúca s deťmi si teda vydýchla, aplikovala istú dávku deodorantu a výlet mohol pokračovať. :D

 

Presun na nástupište prebehol celkom rýchlo a bez nejakých komplikácii, všetci sme ocenili, že sa na hlavnej stanici v 21 storočí nachádzajú také vymoženosti ako výťah. Čo sa však 21vému storočiu nepodobalo bol vlak, ktorý nás čakal na nástupišti. Áno, áno, presne tak, cestovali sme dve mamy, 4 deti a kočík tri zastávky starým veľkým trojschodovým vlakom do ktorého má problém nastúpiť jeden dospelý a nie ešte takáto divoká zostava ako sme boli my. Týmto ďakujeme pani sprievodkyni za veľkú ochotu, že nám pomohla s nákladom a o približne 10 minút aj s výkladom. Bola to celkom logická hádanka, kto pôjde hore, kto bude dole a ktoré deti sa budú nakladať a vykladať ako prvé. U koho hrozí možnosť úteku a objavovania okolia viac a popravde, bol to taký stres, aj s tou batožinou, čo je k štyrom deťom potrebná, aj s tým kočíkom, že už si nepamätám, ako presne sme to vyriešili. :D Každopádne sme nastúpili a aj vystúpili.

 

Cestu vlakom si deti užili, my sme predychávali a usmievali sa pri debatkách čerstvo štvorročného a takmer päťročnej. Po adrenalínovom vystúpení sme sa potešili, že Park oddychu Inspiro je nadohľad a v podstate stačí obísť železničnú stanicu a prejsť cez parkovisko a dostanete sa k bráničke, ktorá vás prenesie do príjemného prostredia, kde si poviete, že všetky tie peripetie stáli za to. A tak sa tešili dospelé ale aj deti a hneď utekali testovať preliezky, pieskovisko a odrážadla, ktoré sa nachádzajú vo vonkajšom areáli.

 

Asi po hodinke sme sa presunuli do vnútra, kde sme našli veľkú šmýkľavku, trampolíni a preliezky s množstvom guličiek, kde sa naše deti vyhrali asi najviac. Pre nás to bol mierny adrenalín nakoľko sa lozilo, šmýkalo, skákalo a preliezalo ale deti to zvládli perfektne a mali naozaj skvelú zábavu. Keď prišiel čas parminutového oddychu, dali sme si výborný vývar, cestoviny, pizzu a koláčik, bolo naozaj z čoho vyberať a aj obsluha bola skvelá a veľmi milá.

 

 

 

Po obede sa deti presunuli do veľkého vnútorného detského kútika, kde si našli svoje všetky 4 deti vo veku 1 až 5 rokov. Najväčší úspech mal čln uprostred, kde sa všetci štyria hrali na kapitánov a teda prišiel rad aj na nás a my sme si v kľude vypili kávu a tuším sa nám darilo viesť aj zmysluplný dialóg v priebehu asi 20 minút. Dlho budem na tento zážitok spomínať. :D

 

Pred odchodom sme si ešte pozreli vtáčiky, čo mali v exteriéry, zbalili veci (samozrejme táto odchodová akcia trvala asi 30 minút :D ) a vybrali sa smerom na vlakovú zastávku. Tam sme ostali nemilo prekvapené, že náš vlak bude meškať asi 15 minút. Z 15tich to narástlo na 50. Dlhých 50 minút s unavenými deťmi a vyčerpanými matkami. Viete si to prestaviť? Nechcite. :D Ale prežili sme. Síce sme sa asi všetci cítili ako ten starý vlak neborák, ktorý si nás prišiel vyzdvihnúť a my sme opäť sme nakladali a vykladali a ľudia dookola pomáhali. Ale štastne sme dorazli späť a musíme povedať, že deťom sa výlet naozaj páčil a nesmierne si to užili.

 

 

A my dve tiež, veď čo by človek neurobil pre tie malé stvorenia. Ak by bol vlak bezbariérový a nemeškal by, radila by som to do kategórie dokonalý výlet. Takto by som to zhodnila, že bolo to skvelé, ale nabudúce autom. :) A že si to nabudúce určite urobíme, či sa týka Inspira, nemáme čo vytknúť, odporúčame všetkými desiatimi a veríme, že sa nám tam toto leto podarí urobiť minimálne aspoň jeden výletný deň.