Spoločenská hra Dračí dych od značky Haba je veľmi dobre premyslená a zabaví hráčov rôznych vekových kategórií. Od detí približne od 2 rokov až po starých rodičov. Strávili sme pri nej naozaj pekný spoločný čas. Nielen my rodičia ale využili sme ju aj pri návšteve starých rodičov.

 

Spoločenská hra Dračí dych je opäť multifunkčná hra, ktorá sa dá hrať aj bez priložených pravidiel a popúšťa uzdu detskej fantázii. Stačí ich len trošku nechať a hneď vymyslia niekoľko spôsobov :) Ja som svojim dcéram nechala takýto priestor na vymýšľanie nie celkom cielene. Niekoľko variánt hry vymysleli, kým som sa ja snažila zorientovať v oficiálnych pravidlách. Nechcem povedať, že by boli príliš komplikovane napísané alebo že by mi to trvalo pridlho :D Ale teda trvalo mi to tak akurát aby sa dievčatá zabavili.

 

Pravidlá hry sú pôvodne ladené štandardným súťaživým spôsobom. My sa radšej hrávame kooperatívne hry, tak sme si pravidlá upravili. Na konci sme si neporovnávali, kto má drahokamov viac, ale spoločne sme počítali, koľko sa ich ktorému dráčikovi do bruška zmestilo. A nakoniec koľko drahokamov im “zožral” dračí ocko :D

 

Začiatok hry spočíva v tom, že 4 dračie deti sa pripravia do svojich úkrytov v rohoch krabice. Za každým dračím dieťaťom je priestor, kam sa hádžu drahokamy. V strede hracej plochy sú 3 otvory cez ktoré papá dračí otec. Do stredu hracej plochy sa poukladá 9 “ľadových” obručí na seba (skúška trpezlivosti pre starších) a potom sa do ich stredu vysype 90 drahokamov v 5 farbách. Veľmi opatrne aby ľadové obruče nepopadali (posledná skúška trpezlivosti, potom to už je len zábava :) ). Na scénu prichádza drevený dračí otec, ktorý svojim dychom (veľká zábava pre deti) roztopí vrchnú ľadovú obruč. Obruč treba dať dole veľmi opatrne, aby sa nezhodili ďalšie obruče (tréning pozornosti, presnosti, jemnej motoriky, sústredenia, spracovávania emócií) a popadané kamienky pozbierať. Každý zbiera takú farbu aký žetónik si na začiatku hry vybral. Ak je hráčov menej, zvyšné farby idú do jaskyne dračieho otca. Postupne sa každý hráč strieda a roztápa všetky ľadové obruče až dráčiky spolu s otcom pojedia všetky drahokamy. Záver hry si prispôsobte, ako ste zvyknutí :) Na výhru/prehru alebo kooperatívne :)

 

Pre deti približne od 2 do 6 rokov určite (v závislosti od toho, kedy podľahli senzitívnemu obdobiu na počítanie a farby). Deti o tom ani nebudú vedieť, no učia sa farby, počítať, pri vhadzovaní drahokamov do jaskýň a aj pri pri ukladaní a “roztápaní” ľadových obručí trénujú jemnú motoriku a presnosť. S deťmi, ktoré už ovládajú základné farby sa môžete napríklad učiť názvy jednotlivých drahokamov (fialový - ametyst, červený - rubín, zelený - smaragd, modrý - napr. zafír, žltý - napr. jantár)

 

4 roky a 4 mesiace: počítanie, počítanie, počítanie. Asi prvý krát sa stalo, že sme drahokamy vždy pri odkladaní pekne spočítalí do vrecúška, či nám náhodou nejaký nechýba (90ks) :D Niekoľko dní ju naozaj bavila naša kooperatívna verzia hry. A trpezlivo ukladala ľadové obruče na seba. Vysypanie drahokamov do stredu bez popadania obručí ešte musí potrénovať :) A naučila sa aj názvy drahokamov (zatiaľ našťastie bez otázky ako také drahokamy vznikajú). A preveľká zábavka “chrlenie ohňa” na roztopenie ľadových obručí.

 

2 roky 2 mesiace: triedenie drahokamov podľa farby a vhadzovanie do správnej jaskyne, resp. vhadzovanie do jaskyne dračieho otca. A tiež vkladanie dračích detí a žetónikov naspať do kartónovej podložky. Tréning jemnej motoriky ako z knihy :) Keby už rozprávala, vedela by pravdepodobne základné farby aj pomenovať. Zatiaľ som hovorila len ja a ona ukazovala. Jemnou výzvou bolo postavenie dračích detí do svojich jaskýň, ale po pár sústredených pokusoch to bola hračka. Rovnako tak ako pri roztápaní ľadových obručí.

 

Celkové (subjektívne) hodnotenie hračky: *****

 

Modrá je dobrá...

Začiatok septembra nám všetkým dáva zabrať. Na pleciach začíname nosiť jesennú náladu. Stres zo školy, v práci je toho akosi veľa, doma nič nestíhame. Pod kožu sa vkráda strach, obavy. Taká jesenná emocionálna hmla. U nás tí najmenší šli prvýkrát do škôlky. Samozrejme najväčšie obavy z toho som mala asi len ja. Potvrdilo sa mi že deťom mám dôverovať, nechať ich kráčať vlastnou cestou a počúvať. Ako tak sme sa vnorili do stereotypu povinností, keď sa na nás prilepil kamarát soplík. Je neodbytný a drží sa nás zubami, nechtami. No s úsmevom a bylinkami mu úspešne čelíme. Asi mi dáte mnohí za pravdu, že v čase choroby je priam nadpozemské deti udržať v kľude. Tu mi vždy pomáha niečo vyrábať, maľovať alebo len tak sa hrať v senzorickom kútiku.

 

A tak som im a samozrejme aj pre vás pripravila tvorenie v duchu Yvesa Kleina. Yves bol francúzsky maliar ktorý vymyslel svoju vlastnú farbu. Pomenoval ju príznačne IKB - International Klein Blue.

 

Najskôr sme si pripravili prostredie. My sme zvyknutý tvoriť na zemi ale niekto to má rád za stolom. Tvorte vždy tak ako vám je to najpohodlnejšie a najlepšie. Obklopte sa niečím príjemným (sviečka, obľúbené hračky, vankúšik,...). Táto jednoduchá aktivita nie je náročná na upratovanie. Prípadné fŕkance môže zachrániť gumený obrus alebo temperová farba. Tempera sa ľahko umýva a aj dostáva zo šiat dole. Nevýhodou je len jej menšia sýtosť. Ale na tvorenie s deťmi ju vrelo odporúčam. Naším cieľom bolo vytvoriť vlastnú originálnu farbu tak ako ujo Yves. Postup bol jednoduchý. Na tvorbu vlastnej farby sme použili všetky základné farby okrem čiernej. V práci s deťmi, ktoré majú menej ako 6 rokov nepoužívam čiernu. Čierna láka a tak sa môže stať že budete mať razom všade a všetko čierne.

 

• výkresy, plátno alebo kartón

• akrilovú, temperovú farbu

• štetce, valček

• nádobky na miešanie farieb

• výstrižky písmen z časopisov

 

Po úvodnom predstavení práce Yvesa Kleina sme sa rozhodli si namiešať vlastnú farbu. Fantázii sa medze nekladú, a tak je fajn nechať svoje dieťa objavovať. Miešať a zmiešavať aj keď sa nám jeho farba nepáči. Po namiešaní sme našou novou farbou natreli tvrdené podložky. Vymysleli sme až štyri druhy farieb. Dôležité je aby tak ako ujo Yves aj naši malý umelci pomenovali svoju farbu - dielo. Nám vznikla farba s názvom SLIMÁK a MAMINKA. No, každému čo je najbližšie, najmilšie. Úloha pomenovať to čo dieťa vytvorí aj keď to nie je konkrétne zobrazenie, je pre tak malého človiečika neskutočnou výzvou. Deti sú v myslení konkrétne, a práve v tejto aktivite majú možnosť naučiť sa spojiť niečo abstraktné s konkrétnym. Je to výzva. Ozaj zamýšľali ste sa niekedy prečo umelci dávajú svojim výtvorom mená, názvy? Čo tým sledujú? Kam nás chcú nasmerovať? A vlastne prečo? Verím že sa trochu nad tým zamyslíte a možno spolu s deťmi na niečo prídete. :)

 

 

Na záver sa môžete s malými umelcami o ich farbách porozprávať. Čo cítili, ako sa im pracovalo? Ktorú skutočnú farbu majú najradšej? Ak ich chcete naučiť niečo anglicky, je tu priestor aj na to. Veď už v názve diela pána Yvesa je jedna - BLUE. Môj syn teraz fičí na anglickej pesničke What is colours.... skúste im ju pustiť do pozadia. Možno sa chytia tak ako my.

 

Mám tu ešte jeden typ. K dielu sa môžete vrátiť po zaschnutí. Vystrihnite spolu písmenká podľa názvu vášho diela z časopisu. Dolepte ich na obraz. Takto vám vznikne zaujímavá koláž. Bude vám navždy pripomínať váš spoločný čas s deťmi. Potom už len zavesiť na stenu. Do tvorenia. :)