Článok o tom ako sa aj cesta do kaviarne s detským kútikom môže stať naozajstným dobrodružstvom. :D
Určite to poznáte - vy, kamoška, jej deti, vaše deti a spontánny nápad - poďme deťom urobiť výlet vlakom. Kam? Nie niekam ďaleko. Malý bude mať narodky. Vždy som chcela ísť do Inspira v Ivanke pri Dunaji. Ok, poďme. Poďme. A veru sme šli. :D
A tak sme sa teda všetci plný očakávaní stretli v osudný deň na Hlavnej stanici v Bratislave. Dve mamy, 4 deti a kočík sa vybrali cestou slovenskými vlakmi tri zastávky. :D A teda, tie tri zastávky im nahradili minimálne 2 hodky vo fitku. :D
Tréning začal hneď na stanici, keď jedna z nás musela odbehnúť ešte na wc a tá druhá ostala na tie štyri deti sama. Nebudem vám klamať, potila sa už len pri predstave že sa všetky rozbehnú iným smerom a v duchu ďakovala, že aspoň to jedno je ešte v kočíku. Aj keď o pár minút už za ten kočík tak ďakovať nebude. :D Ale teda ako tam tak stála s tými štyroma deťmi v tichej modlitbe aby sa držali pokope, jednému, tomu najmladšiemu chodiacemu začala chýbať mamina a rozbehla sa (a verte mi, tie deti majú neuveriteľné zrýchlenie :D) smerom ku schodom. Adrenalín začal stúpať, čo robiť? Nechať tri deti osamote? Nechať utekať jedno dieťa? Mozog vyhodnotil, že sa ide zachrániť to utekajúce dieťa, ktoré ale veľké nadšenie z tejto záchrannej akcie nezdieľalo. Pohľady okoloidúcich a vety tipu veď maminka ti nechce zle nepomáhali ani malej ani veľkej. :D Situácia s rýchlym útekom sa zopakovala asi ešte dvakrát ale potom sme už uzreli svetlo na konci tunela a to v podobe maminy. :D Tá druhá, čakajúca s deťmi si teda vydýchla, aplikovala istú dávku deodorantu a výlet mohol pokračovať. :D
Presun na nástupište prebehol celkom rýchlo a bez nejakých komplikácii, všetci sme ocenili, že sa na hlavnej stanici v 21 storočí nachádzajú také vymoženosti ako výťah. Čo sa však 21vému storočiu nepodobalo bol vlak, ktorý nás čakal na nástupišti. Áno, áno, presne tak, cestovali sme dve mamy, 4 deti a kočík tri zastávky starým veľkým trojschodovým vlakom do ktorého má problém nastúpiť jeden dospelý a nie ešte takáto divoká zostava ako sme boli my. Týmto ďakujeme pani sprievodkyni za veľkú ochotu, že nám pomohla s nákladom a o približne 10 minút aj s výkladom. Bola to celkom logická hádanka, kto pôjde hore, kto bude dole a ktoré deti sa budú nakladať a vykladať ako prvé. U koho hrozí možnosť úteku a objavovania okolia viac a popravde, bol to taký stres, aj s tou batožinou, čo je k štyrom deťom potrebná, aj s tým kočíkom, že už si nepamätám, ako presne sme to vyriešili. :D Každopádne sme nastúpili a aj vystúpili.
Cestu vlakom si deti užili, my sme predychávali a usmievali sa pri debatkách čerstvo štvorročného a takmer päťročnej. Po adrenalínovom vystúpení sme sa potešili, že Park oddychu Inspiro je nadohľad a v podstate stačí obísť železničnú stanicu a prejsť cez parkovisko a dostanete sa k bráničke, ktorá vás prenesie do príjemného prostredia, kde si poviete, že všetky tie peripetie stáli za to. A tak sa tešili dospelé ale aj deti a hneď utekali testovať preliezky, pieskovisko a odrážadla, ktoré sa nachádzajú vo vonkajšom areáli.
Asi po hodinke sme sa presunuli do vnútra, kde sme našli veľkú šmýkľavku, trampolíni a preliezky s množstvom guličiek, kde sa naše deti vyhrali asi najviac. Pre nás to bol mierny adrenalín nakoľko sa lozilo, šmýkalo, skákalo a preliezalo ale deti to zvládli perfektne a mali naozaj skvelú zábavu. Keď prišiel čas parminutového oddychu, dali sme si výborný vývar, cestoviny, pizzu a koláčik, bolo naozaj z čoho vyberať a aj obsluha bola skvelá a veľmi milá.
Po obede sa deti presunuli do veľkého vnútorného detského kútika, kde si našli svoje všetky 4 deti vo veku 1 až 5 rokov. Najväčší úspech mal čln uprostred, kde sa všetci štyria hrali na kapitánov a teda prišiel rad aj na nás a my sme si v kľude vypili kávu a tuším sa nám darilo viesť aj zmysluplný dialóg v priebehu asi 20 minút. Dlho budem na tento zážitok spomínať. :D
Pred odchodom sme si ešte pozreli vtáčiky, čo mali v exteriéry, zbalili veci (samozrejme táto odchodová akcia trvala asi 30 minút :D ) a vybrali sa smerom na vlakovú zastávku. Tam sme ostali nemilo prekvapené, že náš vlak bude meškať asi 15 minút. Z 15tich to narástlo na 50. Dlhých 50 minút s unavenými deťmi a vyčerpanými matkami. Viete si to prestaviť? Nechcite. :D Ale prežili sme. Síce sme sa asi všetci cítili ako ten starý vlak neborák, ktorý si nás prišiel vyzdvihnúť a my sme opäť sme nakladali a vykladali a ľudia dookola pomáhali. Ale štastne sme dorazli späť a musíme povedať, že deťom sa výlet naozaj páčil a nesmierne si to užili.
A my dve tiež, veď čo by človek neurobil pre tie malé stvorenia. Ak by bol vlak bezbariérový a nemeškal by, radila by som to do kategórie dokonalý výlet. Takto by som to zhodnila, že bolo to skvelé, ale nabudúce autom. :) A že si to nabudúce určite urobíme, či sa týka Inspira, nemáme čo vytknúť, odporúčame všetkými desiatimi a veríme, že sa nám tam toto leto podarí urobiť minimálne aspoň jeden výletný deň.
